Slovenka z mnohodňových behov

    Na slovensku je málo ultrabežcov a ešte menej ultrabežkýň, ale bežkyňu, ktorá sa odvážila pustiť do mnohodňových behov už nájdete len ťažko. Ale jedna predsa len je. 38 ročná Bratislavčanka, Kaneenika Janáková.
    S mnohodňovými behmi začala v roku 2001 na 6-dňovom behu v New Yorku a hneď dokázala zabehnúť 364 míľ (585km). Skončila tretia, priemerne ubehla 97km za deň. Na jeseň toho istého roku skončila v 700-míľovom behu (1126km) na druhom mieste. Ubehla túto vzdialenosť  za 11 dní 21 hodín. Ale to bol iba začiatok!

    Už v nasledujúcom roku, na jar 2002  zabehla v 6-dňovom behu 388 míľ (624km) a na jeseň zlepšila svoj čas na 700-míľovom behu o 22 hodín. Dobehla za 10 dní a 19 hodín, čo je priemer viac ako 104 km denne. V roku 2003 sa jej ako prvému Slovákovi vôbec podarilo dokončiť 1000-míľový beh (1609km), a to v čase 15 dní, 19 hodín. Skončila  na druhom mieste. Od roku 2005 sa už  jesenné preteky na 700, 1000 a 1300 míľ nekonali, a tak Kaneenika absolvovala v roku 2005 jarný 6-dňový beh s výkonom 407 míľ (655km), skončila druhá a v roku 2006 skončila opäť druhá s výkonom 422 míľ (679km), čo je priemerne viac ako 113km za deň. Kaneenika je držiteľkou všetkých slovenských rekordov na pretekoch 6 a viac dní dlhých.
    Neoddeliteľnou spoločníčkou jej na všetkých týchto behoch bola mladšia sestra Maheeshi, ktorá ju sprevádzala ako pomocníčka. Prežívala s ňou všetky krásne ale aj ťažké chvíle a tvorili dokonale zladený tím.
    V nasledujúcom krátkom rozhovore sa vám pokúsime bližšie predstaviť túto vynikajúcu ultrabežkyňu.

Otázka: Prečo vlastne beháš?

Odpoveď: Určite každý, kto behá, mi dá za pravdu, že keď raz začneme s behaním, už si bez neho nevieme predstaviť svoj život. Beh sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia.

Otázka: Kedy si s tým začala? Čo ťa inšpirovalo?

Odpoveď: Behám asi  12 rokov, ak nepočítam detské naháňačky a bežecké disciplíny absolvované počas mojich školských rokov. Čo presne ma inšpirovalo... Nedá sa  to definovať jedným slovom. Ja som k tomu asi tak postupne dozrela. Bola to súčasť zmeny môjho životného štýlu. Ako vegetariánka som sa stále zaoberala zdravým spôsobom života. Začala som sa zaujímať o hatha jogu a meditáciu, potom som objavila behanie. Musím povedať, že práve táto kombinácia mi pomáha prekonávať každodenné problémy. Môj pohľad na svet sa odvtedy výrazne zmenil.

Otázka: Aká je tvoja najobľúbenejšia vzdialenosť a prečo?

Odpoveď: Rada behám dlhé vzdialenosti, asi preto, že pri ultrabehoch má človek viac príležitostí „pracovať na sebe“ tým, že sa dokáže prekonávať.

Otázka: Aké objemy behávaš? Ako vyzerá tvoj tréning?

Odpoveď: Keď sa pripravujem na preteky, behám asi 80 – 150 km týždenne. To znamená, že sa snažím mať 2 dni dlhý beh 18 – 35 km, raz do týždňa nejaký rýchlostný tréning, intervaly alebo šprinty do kopca a medzitým oddychové dni, keď behám 2 – 10 km.

Otázka: Kedy si sa dostala k ultradlhým behom?

Odpoveď: Môj prvý ultrabeh bol 6-hodinový beh v Bratislave asi pred 10 rokmi. Potom nasledoval 24-hodinový beh v Prahe, 100 km a v roku 2001 môj prvý viacdňový beh, 6-dňový beh v New Yorku.

Otázka: Mohla by si trochu opísať, ako to vyzerá na takom  niekoľko dňovom preteku?

Odpoveď: Všetky viacdňové preteky, ktorých som sa zatiaľ zúčastnila, sa konali v New Yorku a ich organizátorom je Sri Chinmoy Marathon Team. Prvé dva preteky sa uskutočnili na Ward´s Island – malom ostrovčeku na Manhattane. Neskôr sa tieto preteky presunuli do Flushing Meadow Corona Parku – blízko svetoznámych tenisových dvorcov, na ktorých sa odohráva každoročne US Open. Bežci behajú na míľovom okruhu, popri ktorom je vybudované malé stanové mestečko. Bežci i pomocníci majú svoje stany, máme dve plne vybavené poľné kuchyne, veľký zdravotnícky stan s oddelením pre ženy i mužov, dve sprchy s takmer vždy teplou vodou. O bežcov je veľmi dobre postarané. Máme teplú stravu tri krát denne, plus polievky a niečo drobné na zahryznutie medzi hlavnými jedlami, neustále dostatok pitia, ovocia i sladkostí...

Otázka: Mávaš počas pretekov nejaké ťažkosti? Ako ich prekonávaš?

Odpoveď: Myslím, že každý, kto niekedy bežal viacdňový beh, mal nejaké zranenie. Tomu sa asi nedá vyhnúť, pretože v takom preteku bežec vystavuje svoje telo nadmernej námahe. Na každom preteku je zdravotnícky personál, kde je okrem lekára aj tím skúsených fyzioterapeutov, ktorí sú nenahraditeľnými pomocníkmi bežcov. Podľa môjho názoru najhorším zranením je „zranenie mysle“. Na také zranenie totiž neexistuje žiadny liek ani hmat skúseného maséra. Čo však určite pomôže, je povzbudivé slovo spolubežca alebo pomocníka. Veľmi dobrou pomôckou na prekonanie mentálnych problémov je hudba alebo len tiché ponorenie sa do seba spojené s dychovým cvičením. Ja osobne si snažím predstaviť ako vydychujem frustráciu a vdychujem svetlo, ktoré je zdrojom energie.