Za 111 dní naprieč Saharou

    Traja ultravytrvalci práve dokončili niečo, čo väčšina ľudí považuje za šialenstvo: Bežali vzdialenosť rovnajúcu sa dvom maratónom denne počas 111 dní, aby sa stali prvými modernými bežcami, ktorí prebehli Saharskú púšť, širokú skoro 7000 km.


    „Toto je bezpochyby tá najťažšia vec, ktorú každý z nás v živote dokázal,“ povedal Američan Charlie Engle, počas jedenia cestovín asi 180 km severozápadne od Egyptského mesta Cairo, na 108 deň behu.
    44 ročný Engle, 38 ročný Ray Zahab z Kanady a 30 ročný Tchajwanec Kevin Lin dokončili svoj beh na brehu Suezského prieplavu v Egypte, keď počas posledných 24 hodín bežali aj v noci.
    Za menej ako štyri mesiace prebehli naprieč najväčšou púšťou na svete, cez šesť krajín – Senegal, Mauretánia, Mali, Nigéria, Líbya a nakoniec Egypt.
    Filmový štáb, ktorý ich na ceste sprevádzal, chronologicky zaznamenával ich beh pre produkčnú firmu herca Matta Damona, LivePlanet. Damon plánuje z materiálov vyrobiť dokumentárny film „Running the Sahara“.
    Ich trasa bola plná extrémov. Nemilosrdné slnko tlačilo cez deň teplotu k 40°C a cez noc niekedy klesla až pod nulu. Silné vetry dokázali rozfúkať piesok všetkými smermi, až bolo ťažké  niečo vidieť a dokonca dýchať.
    Beh v takýchto podmienkach nebol pre nich nič neznámeho. Už predtým sa zúčastnili na rôznych extrémnych ultrazávodoch po celom svete. Ale ako sami vravia, nič tak neotestovalo ich fyzické a mentálne limity ako Sahara.
    Počas behu boli postihnutý problémami so šľachami, ťažkými hnačkami, kŕčmi a problémami s kolenami, všetko v horúčave a vetre, veľakrát bez spevnenej cesty v dohľade.
    „Toto je podujatie, ktoré zmení váš život,“ povedal Engle.
Sami vravia, že pre sa pre to rozhodli, aby zistili, či sú schopní uskutočniť niečo, čo mnohí považujú za nemožné. Používali GPS na zaznamenávanie svojho postupu. Na trati sa k nim pridávali lokálni bežci aj športoví profesionáli.
    Bežný deň začínal budíčkom o 4.00 ráno. O hodinu už bežali. Okolo obeda mávali prestávku v provizórnom kempe, kde zjedli svoju porciu cestovín. Potom zvyčajne nasledoval krátky odpočinok pred druhou bežeckou dávkou v dni.
    Končievali každý večer o 9.30, rýchlo zjedli niečo bohaté na bielkoviny a cukry a išli spať.
    Aj napriek príprave sa bežci často hlavne samých seba pýtali čo to robia. Zahab to opísal príhodou, keď raz potreboval ísť na záchod, zistil, že vietor fúka tak silno, že mal oblečenie plné piesku. „A vtedy som si sám pre seba pomyslel. Čo to robím?“ povedal.
    Aj napriek tomuto všetkému nevynechali ani jediný deň. Zvyčajne behávali 70-80 km denne, niekedy trošku viac, niekedy trošku menej.
    Na niekoľkých miestach sa zastavili v oázach a rozprávali sa s domorodcami o ich problémoch pri zháňaní vody. Toto pokrývalo druhú úlohu tohto behu – zvýšenie povedomia ľudí o problémoch s pitnou vodou v Afrike, o čo sa snaží organizácia H2O Africa.
    „Videli sme na vlastné oči nedostatok pitnej vody, niečoho, čo my považujeme ako  samozrejme. Je to základ pre každú komunitu,“ povedal Zahab. Všetci traja sa po návrate domov budú snažiť o získanie príspevkov pre organizáciu H2O Africa.
    „Všetko to začalo s obrovskou motiváciou, hlavne keď sme prechádzali krajinami, kde nemali dostatok čistej vody,“ povedal Engle. Ale ako sa ich telá stávali vyčerpanejšie stal sa z toho „každodenný boj ostať na žive a pokračovať,“ povedal.