Pocta Sri Chinmoyovi

 
Michael Howard, 13. októbra 2007

 
Sri Chinmoy vysvetľuje, že vedomie realizovanej duše je na všetkých úrovniach hlboko spojené so všetkými okolo nej. V jednom príbehu píše, ako pri odchode Ramdasa Kathiya Babu začali bučať kravy. V roku 2003 som túto situáciu použil ako východisko pre napísanie hry, ktorú som nazval Posledná križovatka. Dej sa odohráva v dávnej Indii a je o žiakovi, ktorý berie prítomnosť svojho Majstra ako samozrejmú vec. Jedného dňa sa zobudí a zistí, že kravy bučia, a dokonca aj tiger roní slzy. Stretne sa s celým radom nepríjemností, až si nakoniec uvedomí pravdu: jeho Majster odišiel do Mahasamadhi.

 
Dnes som ja tou kravou, tým tigrom a tým žiakom.

 
Sri Chinmoy povedal niečo veľmi dôležité: že duchovný majster predstavuje nádej pre trpiace ľudstvo. Keď som vyrastal, v mojej rodine bolo veľa smútku, a ešte aj teraz je pre mňa ťažké na tento smútok zabudnúť. Živá prítomnosť Sri Chinmoya vo fyzickom bola  pre mňa nádejou. Ako ľudská bytosť, nachádzal som k nemu vzťah ako k druhej ľudskej bytosti. Ako ľudská bytosť sa so svojou stratou neviem zmieriť.

 
Urobil som niekoľko filmov, o ktorých si myslím, že by sa mu páčili. Dúfal som, že mu ich dám. Jedným z nich je dokument o Robertovi F. Kennedym. Keď zabili jeho brata, Robert sa z toho dlhý nevedel spamätať. Na  radu Jacqueline začal čítať veľa poézie – najmä gréckej. Veľmi si obľúbil Aischylove slová:

 
„Ten kto sa učí, musí trpieť. Dokonca aj v spánku, kvapku po kvapke, padá na naše srdce bolesť, ktorá nedokáže zabudnúť. A v našom vlastnom zúfalstve, proti našej vôli, z desivej milosti Boha, k nám prichádza múdrosť.“

 
Dokument ukazuje, ako zármutok nakoniec Roberta Kennedyho posilnil a vyniesol na povrch jeho súcit s trpiacimi na celom svete.

 
Keď vystúpil na pódium na zjazde Demokratickej strany 27. augusta 1964, zaznel spontánny potlesk, trvajúci 22 minút. Potom mu konečne dovolili prehovoriť. Povedal:

 
„Keď myslím na prezidenta Kennedyho, myslím na to, čo povedal Shakespeare v Rómeovi a Júlii:

 
,Keď zomrie, vezmi ho a rozkrájaj ho na malé hviezdy, a on dá tvári neba takú krásu, že celý svet začne milovať noc a prestane uctievať okázalé slnko.´“

 
Ako ľudská bytosť sa so svojou stratou neviem zmieriť. V úsilí prekonať žiaľ mi dáva povzbudenie živý odkaz Sri Chinmoya: jeho knihy, hudba, obrazy, všetko, čo dosiahol, jeho oddaní žiaci, odhodlaní pokračovať v jeho práci. Silu mi dodávajú aj slová černošskej speváčky Bernice Johnson Reagonovej:

 
Ako básnik mám rád mnohoznačnosť predposledného riadku, ktorý akoby hovoril: Budem sa snažiť spievať svoju pieseň – ale možno sa mi to nepodarí dobre, možno ma nikto nebude počúvať, no aspoň ju budem spievať.

 
My, ľudské bytosti, sa trápime mnohými problémami. Jedným z nich, ktorý trápi mňa, je pocit, že to, čo ponúkam, nie je dosť dobré – že sa potrebujem ešte viacej učiť, viacej skúšať, viacej opravovať, vylepšiť to a ono.. a potom budem mať niečo, čo stojí za to ponúknuť.

 
Nikto nebol  láskavejším čitateľom mojej poézie ako Sri Chinmoy. Nikto mi  nedal najavo toľko lásky, aj za ten najmenší darček, akokoľvek nedokonalý. Dôvod, prečo nám mohol prejaviť toľko lásky je, že v nás videl svojho Najvyššieho Pána.

 
Ako duchovná bytosť sa snažím nájsť útechu v slovách Sri Chinmoya, ktoré v jeho hre „Siddhartha a Ananda“povedal Budha:

 
„Ananda, neplač pre mňa. Hovorím vám všetkým, neplačte pre mňa. Koľkokrát som ti povedal, že všetko na svete je pominuteľné. Nič tu nie je naveky. Všetko, čo dostane život, sa bude musieť života vzdať... Moja duchovná cesta začala odriekaním a súcitom, a dnes, na konci svojej cesty, ponúkam svetu rovnaké posolstvo: odriekanie a súcit. Ó Ananda, nebuď smutný.“

 
(z hry: Siddhartha sa stáva Budhom)

 
Po dvoch dňoch neustáleho smútku som konečne dokázal meditovať. A v meditácii som mnoho vecí videl v jasnejšom svetle. Veľká časť môjho smútku bola sebecká, pochádzala z chamtivej časti mojej povahy. Sri Chinmoy bol MOJÍM priateľom,  MOJÍM priateľom. JA som ho potreboval. Ako mohol len tak zomrieť? Také sebecké. A táto sebecká časť mojej povahy žila v raji bláznov: Sri Chinmoy bude vždy nablízku a ja budem mať nekonečne veľa príležitostí ho vidieť. Také bláznivé.

 
V meditácii sa mi začala jasne vynárať jedna fotografia – fotografia, ktorú som si pamätal z Rádia Sri Chinmoy. Hrá na nej Virendra Gauthier a ďalší členovia skupiny, a Sri Chinmoy okolo prechádza na svojom malom vozíčku. V posledných rokoch života bola preňho chôdza veľmi ťažká a bolestivá.

 
Skutočne, Sri Chinmoy splnil všetkými možnými spôsobmi úlohu, ktorú sám opísal v jednej básni zo zbierky „Moja flauta“:

 
Všetko to splnil, splnil, splnil. Veci, ktoré zostali nedokončené, sú nedokončené len preto, že zemi chýbala vnímavosť. Nikdy nezabudol vynaložiť nadľudské úsilie, aby dosiahol niečo pre svojho milovaného Pána Najvyššieho a pre ľudstvo. Teraz bude trvať doslova stovky rokov, kým sa ľudstvo vyrovná s jeho rýchlosťou, jeho víziou. Ako môžem byť smutný, keď som mal tú nesmiernu výsadu byť medzi prvou generáciou, ktorá bola svedkom jeho neuveriteľnej obete?

 
Duchovná časť mojej bytosti sa mi snaží pomôcť a utešiť ma, keď ma učí tieto veci. Ale ako ľudská bytosť sa so svojou stratou stále neviem zmieriť. Dal by som čokoľvek za to, aby som mohol Sri Chinmoya vidieť na zemi ešte jediný deň, aby som mu mohol dať darčeky, ktoré mám pre neho odložené, a poďakovať sa mu za všetko, čo pre mňa urobil – za jeho nekonečnú trpezlivosť, láskavosť a súcit. Chcem so Sri Chinmoyom zostať, zostať, zostať. To je moja chamtivá povaha. A vždy, keď si už myslím, že moja duchovná múdrosť zvíťazila nad ľudskými emóciami, zistím, že ešte stále je veľa sĺz, ktoré dokážem vyplakať.

 
Ale potom si spomeniem na tú fotografiu. Naozaj by som chcel, aby Sri Chinmoy zostal na zemi nekonečne dlho v tele, ktoré už nedokázalo držať krok s jeho neúnavnou víziou? Len sebecký človek by to chcel.

 
Sri Chinmoy pomohol tisíckam ľudí nájsť slobodu. Pre väčšinu z nás to bola duchovná sloboda, ale povzbudzoval aj k politickej slobode – slobode vo východnom Timore. Práve toto uvádza profesor St-Amand z univerzity v Ottave vo svojej nominácii Sri Chinmoya na Nobelovu cenu za mier 2007 ako jednu z veľmi významných vecí, ktoré dosiahol.

 
Sri Chinmoy inšpiroval aj k slobode v umení. Nie je to ešte veľmi známe, pretože len málo kritikov dokázalo zachytiť celú šírku jeho vízie, stelesnenej v jeho hudbe, výtvarnom umení a poézii. Ale to všetko je tu, pre budúcich historikov.  Utešujem sa, že Sri Chinmoy sa  znova narodí, keď bude jeho dielo objavené. Jeho umenie bude novým, keď ho nové generácie uvidia novými očami a objavia jeho nekonečné hĺbky. Bude novým učiteľom, keď sa nová generácia odváži pozrieť dovnútra a nájde tam milujúcu, povzbudzujúcu bytosť, ktorá povedie ich krehké kroky k slobode.

 
Najväčšie ponaučenie, ktoré sa mi moje duchovné ja snaží dať, je to, že Sri Chinmoy je stále nesmierne živý. Veľký posol slobody, teraz zbavený pút tela, vo vnútornom svete však jeho duch planie jasne a neustále.