Homo sapiens - ultrabežec od prírody
Autor: Prānjal <pranjal(at)ultrabeh.sk>, Téma: Zaujímavosti, Zdroj: Harvard University, Vydáno dne: 09. 05. 2007
Prečo viac ako milión ľudí každý rok dobrovoľne beží maratón? Väčšina zvierat, ktoré považujeme za výborných bežcov, ako napríklad antilopy, sú stavané na rýchlosť a nie na vytrvalosť. Dokonca aj najlepší vytrvalostní bežci v zvieracej ríši, ako napríklad kone a psi, by podobnú vzdialenosť bežali len keby ste ich prinútili. Existujú dôkazy, že ľudia sú vo vytrvalostnej sfére lepší.
Moderný človek a jeho priamy predchodcovia ako Homo erektus prešli niekoľkými zmenami, ktoré z nich robia najlepších vytrvalostných bežcov. Ľudia sú príšerní atléti, čo sa týka sily a rýchlosti. Ale sme fenomenálni čo sa týka vytrvalosti. Sme korytnačky v zvieracom kráľovstve.
Všeobecne je zaužívané, že nebyť veľkého mozgu a vyspelých zbraní, bol by človek vždy ohrozovaný predátormi. V tejto teórii je ale ten problém, že ľudia začali pridávať do svojho jedálnička mäso asi pred 2,6 miliónmi rokov, ďaleko pred tým, ako začali používať rozvinuté zbrane, čo bolo relatívne nedávno, pred 50 000 rokmi.
Zatiaľ čo niektorí z našich mäsožravých predchodcov sa živili zdochlinami, pred asi 2 miliónmi rokmi ľudská rasa prešla fyziologickými zmenami, ktoré nemali vplyv na ich chôdzu, ale urobili z nich lepších vytrvalostných bežcov, a tak sa zo zdochlinožravcov stali lovci - bežci. Vyvinuli sa nám dlhé a pružné šľachy v nohách a chodidlách, ktoré fungovali ako gumy, uskladňujúce energiu a uvoľňujúcu ju s každým bežeckým krokom, čo redukovalo množstvo energie potrebnej na ďalší krok. Je niekoľko ďalších zmien v našom tele, ktoré nám napomáhajú udržiavať stabilitu pri behu, ako napríklad protichodný pohyb rúk pri behu, veľké svaly zadku, ktoré pomáhajú udržiavať hornú časť tela vystretú, elastické väzivo v našom krku, ktoré upevňuje našu hlavu. Dokonca aj naše boky, ktoré sú užšie ako sú u našich priamych predchodcov, nám dovoľujú otáčať hornú časť tela počas behu.
Ak raz človek začne bežať, vyžaduje to len o trochu viac energie, aby bežal rýchlejšie. Naopak ostatné zvieratá musia vynaložiť oveľa viac energie keď chcú prejsť z klusu do cvalu a väčšina z nich nemôže túto rýchlosť udržať príliš dlho.
Ale čo robí z človeka takého výborného bežca na dlhé trate v porovnaní z ostatnými zvieratami je jeho schopnosť bežať v horúcom počasí. Ľudské telo sa prispôsobilo na to, aby sa dokázalo zbaviť obrovského množstva tepla, ktoré sa pri behu vytvorí. Naše telo sa zbavilo srsti, má schopnosť potiť sa a naučili sme sa dýchať cez ústa, čo nám nielenže umožňuje sa nadychovať zhlboka, ale pomáha nám sa zbaviť nadbytočného tepla. Dokážeme bežať v podmienkach, v akých by žiadne iné zviera bežať nedokázalo. Zatiaľ čo zvieratá sa zbavujú nadbytočného tepla dychčaním, nedokážu sa ho týmto spôsobom zbavovať počas cvalu. Takže na to, aby pravekí ľudia uštvali zviera nemuseli bežať ďalej, ako zviera dokázalo klusať, ani nemuseli bežať rýchlejšie, ako zviera dokázalo cválať. Jedine čo museli, bolo bežať dlhšie pri rýchlosti, ako bola rýchlosť, pri ktorej zviera začalo klusať.
Všetky tieto prispôsobenia nám umožnili loviť v najhorúcejšej časti dňa, keď ostatné zvieratá odpočívali. Pravekí ľudia zvykli zviera prenasledovať cez najhorúcejšiu časť dňa, nútili ho bežať rýchlejšie, ako dokázalo zniesť, nedovolili mu oddýchnuť si, až sa zviera doslova prehrialo a skolabovalo. Väčšina zvierat dostane hypertermiu (u ľudí je to úpal) po desiatich až pätnástich kilometroch behu. Potom už aj ľudia so svojimi jednoduchými zbraňami dokázali premôcť oveľa väčšiu a silnejšiu korisť.
Človek zdokonaľoval svoje bežecké schopnosti, až do doby keď začal používať zbrane ako luk, ktoré zmenšili dôležitosť behu. Ale to bolo relatívne nedávno v našej histórii.