Tak. Je to dva mesiace čo som zabehol po druhýkrát Self Transcendence 3100 míľový beh v New Yorku. Konečne som si našiel čas, aby som napísal niečo o behu, ktorý zmenil môj život a môj pohľad na svet. Myslím, že nik, kto zabehne tento závod už neostane rovnakou osobou. Je to závod nesmierne náročný, ale každá kvapka potu, ktorú na tom okruhu necháte stojí za to.
Normálne si asi človek povie, že po takej drine a bolesti už nikto nebude chcieť opäť do toho ísť. Ale opak je pravdou. Z minuloročných štrnástich štartujúcich sa znovu postavili na štart trinásti. Trishul sa rozhodol dať si tento rok pauzu. Štartovné pole doplnili dvaja Nemci. Hans-Jurgen Schlotter, ktorý skončil v roku 2003 na 5036 km dlhom Trans-Európskom behu na deviatom mieste a druhým bol držiteľ svetového rekordu z roku 2002 na 3100 míľ Madhupran Schwerk. Madhupranovým cieľom bolo prekonať jeho starý, aj tak už neuveriteľný svetový rekord 42 dní 13:24:03 . Takže 11. júna 2006 o 6.00 nás na štarte pred Edisonovou strednou školou v Queense stálo pätnásť. Pred nami 3100 míľ alebo 4989 km alebo inak 5649 kôl. Neoddeliteľnou súčasťou tohto behu je jeho iniciátor Sri Chinmoy. Pre mňa, ako jeho študenta, bola jeho každodenná prítomnosť na závode tým najväčším požehnaním. Je až neuveriteľné koľko bolesti a utrpenia dokáže z Vás zobrať jeho letmý úsmev. Aj tento rok prišiel Sri Chinmoy na štart a vyprevadil nás na našu na prvý pohľad nekonečnú cestu.
Hneď od začiatku bolo všetkým na trati, ale aj okolo nej jasné, že tento závod bude úplne odlišný od toho minuloročného. Všetci od prvého dňa vyzerali silnejší a behali viac míľ. Minulý rok som si hneď na začiatku zranil členok, čo zo mňa na tri dni spravilo pomalého, krívajúceho chodca. A už ani po tom, čo som mohol opäť behať som sa nedokázal dostať cez 100-105 kôl denne. Tu sa všetko ráta na kolá. Niekedy som sa aj celé dni nepozrel na tabuľu a tak som nemal prehľad o tom, koľko míľ mám za sebou. Ale každý presne vedel, koľko kôl musí spraviť. Vedeli sme, že 92 kôl je 50 míľ, čo je denné minimum, ktoré by mal každý zabehnúť a vedeli sme, že 111 kôl je 60,7 míle (98 km) čo je minimum, ktoré musíte robiť aby ste závod dokončili v limite, ktorý je 51 dní. Tento rok bol limit stanovený na 51 dní + 1 deň z milosti. Ďalej je už len na organizátoroch či Vás nechajú bežať ďalej alebo nie. Vedel som, že sa musím snažiť na začiatku nabehať čo najviac, pretože veľmi skoro začínam spomaľovať. Takže moja taktika bola jasná. Každý deň behať od 6.00 do 23.30 s jednou pätnásťminútovou prestávkou v polovici dňa o 15.00. Väčšina bežcov máva aspoň dve prestávky, ale vzhľadom na to, že nepatrím k najrýchlejším na trati, som si toto nemohol dovoliť.
Pre mňa sú vždy najťažšie rána. Vstával som o 5.30. Nemal som problémy prebudiť sa (nezaspal som ani raz), ale ráno som si najviac uvedomoval ako sa postupom času hromadí únava. Po asi dvoch týždňoch som sa už budieval s pocitom, že toto predsa nemôžem vydržať! Cítil som takú únavu a to som mal pred sebou ešte ďalších päť týždňov! Všetka táto únava, bolesť, nekonečný stereotyp a stres z limitov, ktoré sa snažíte dosiahnuť Vás dostávajú do zvláštneho stavu. Začnete všetko vnímať ako by sa Vás to netýkalo, ako by sa to dialo mimo vás alebo niekomu inému. Ako by ste boli len pozorovateľom celého tohto diania. Začnete žiť vo svojom vlastnom vnútornom svete, vo svete predstavivosti, ktorý sa niekedy stáva dokonca reálnejší ako to čo sa odohráva okolo Vás alebo vo vašom tele. Sri Chinmoy vraví, že svet našej predstavivosti je svet absolútne reálny, len teraz sme si ho ešte nie vedomí. Toto bola pre mňa jedna z najväčších skúseností. Na jednej strane je Vaše telo neuveriteľne unavené a trpí, ale na druhej strane cítite vo svojom vnútri radosť a ste naozaj úprimne šťastný.
Ďalšia vec, ktorá vám pomáha je, že nemáte inú voľbu. Odovzdali ste sa úplne tomuto behu. Nič iné teraz neexistuje. Toto je váš život, tento deväťsto metrový okruh je celý váš svet. V bežnom živote máte vždy na výber. Pôjdete tam, alebo pôjdete niekde inde. Urobíte toto alebo tamto. Navštívite priateľov, pozriete si večer televízor. Ráno ostanete dlhšie spať, pretože sa Vám chce. Vždy máte na výber. Tu? Tu na výber nemáte. Je tu len beh. Nie je tu žiadny televízor, všetci vaši priatelia sú tu na tomto okruhu, tak ich nemusíte navštevovať a ráno nemôžete dlhšie spať aj keď ste na smrť unavení, pretože o 6.00 musíte stáť na štarte. Toto v určitom zmysle Váš život úplne zjednodušuje. Všetko je dané, všetko je jasné.
Takže o 6.00 stojíme všetci na štarte. Prvé okruhy bývajú ťažšie, kým sa telo rozhýbe. Okolo ôsmej nám prinášali raňajky. Väčšinou sme mali na výber z vajec, pripravených na rôzne spôsoby, müsli, ovsenú alebo zemiakovú kašu. Mne najviac vyhovovalo müsli a zemiaková kaša. Po raňajkách pre mňa začínala najťažšia časť dňa. Až do takej jedenástej to bol boj o udržanie bdelosti. Občas som sa dostával do stavu, keď som strácal pojem o tom kde som a čo tu robím. Jediné čo mi dokázalo ako tak pomôcť bolo, keď som počúval nejakú dynamickú hudbu alebo šálka kávy. Normálne kávu vôbec nepijem, pretože mi nechutí, ale tu som sa donútil ju piť. Väčšinou táto kríza končila okolo 10.30 až 11.00, keď Sri Chinmoy prichádzal už druhý raz počas dňa na okruh. Prvý raz to bolo hneď ráno, po štarte. Jazdil okolo trate na svojom malom Smarte a potom ponúkal modlitbu, ktorú väčšinou priamo na mieste zhudobnil. Tretíkrát chodieval okolo piatej večer a niektoré dni sa ešte prišiel na nás pozrieť aj neskôr večer. Veľmi sa osobne zaujímal o každého jedného bežca, ako sa mu darí, či nemá nejaké zranenia. Sri Chinmoyov záujem dokázal do mňa vždy vliať novú silu.
Okolo jednej poobede býval obed. Vždy bol bohatý na sacharidy - ryža, zemiaky, cestovina, s dostatočným množstvom bielkovín - tofu, strukoviny. Jedlo mi nikdy nepripadalo fádne. Aj keď naše kuchárky nemali dosť na výber, pretože jedlo muselo byť v prvom rade veľmi ľahko stráviteľné. A skombinovať to s tým, aby bolo zároveň výživné, to určite nebolo vôbec jednoduché. Ale o tom by vám mohla viac povedať Anna Prieložná z Trenčína, ktorá bola jednou z našich božských kuchárok.
Po obede som už čakal na svoju prestávku. O tretej som sa zastavil, vyzul topánky a natiahol sa na provizórnu posteľ, ktorá bola v jednej z troch dodávok, upravených aby slúžili ako dočasný príbytok pre unavených bežcov. Mne táto pätnásť minútová prestávka pomáhala hlavne psychicky. Človek jednoducho úplne vypne, žiadne myšlienky, nič. Niekedy z toho bolo namiesto pätnástich minút spánku pätnásť minút hlbokej meditácie. Keď sa mi toto podarilo, tak tých pätnásť minút ma dokázalo osviežiť viac, ako hodina alebo dve spánku. Po prestávke už nebol ďaleko koniec druhej časti dňa. Áno. Deň sme si rozdeľovali na časti. Takto to bolo pre myseľ prijateľnejšie. Keď si predstavíte 18 hodín behu, tak vám začne chodiť mráz po chrbte. Ale keď si predstavíte 6 hodín alebo 3 hodiny, tak sa to zdá byť zvládnuteľnejšie. Čím viac menších častí, tým lepšie. Ja som si delil deň na rannú časť, od 6.00 do 12.00. Vedel som, že na obed by som mal mať 40 kôl, aby som do večera stihol 111. Ďalšia časť bola do prestávky o tretej. Vtedy som potreboval mať okolo 60 kôl. Potom do 18.00 bolo dobré keď som mal 75-80 kôl. A potom mi už ostávalo na večer len tých 30-35 kôl.
Večera bývala okolo siedmej. Tiež výdatné jedlo. Medzi hlavnými jedlami sme vždy mávali ešte nejaké dezerty, sendviče, koláče a veľa iných dobrôt, ktoré nám mali dodať čo najviac energie. Ale aj tak, nech ste jedli čo ste jedli a koľko ste jedli, nikdy ste do seba nedokázali dostať toľko energie aby to pokrylo jej výdaj. Myslím, že ja som bol toho dobrým príkladom. Nemám postavu kenského bežca. Meriam 191 cm a pred závodom som vážil 94 kg. Po minulom roku som vedel, že strata hmotnosti môže byť môj najväčší problém. Minulý rok toto bolo hlavným dôvodom, prečo moja rýchlosť išla tak prudko dole. Aby som tomuto predišiel, snažil som sa do seba dostať hneď od začiatku tak veľa jedla ako to bolo len možné. Požiadal som kuchárky, aby mi na obed dávali ešte extra porciu cestovín a na večeru ryžu navyše. Ale bol vždy problém zjesť aj normálnu porciu jedla. Nemáte čas si k tomu sadnúť, tak to jete počas toho ako kráčate a tiež si asi viete predstaviť váš apetít, keď máte vonku 35 °C v tieni. No vždy som sa prinútil zjesť čo najviac a tak sa mi podarilo udržať moju hmotnosť prvé dva týždne bez zmeny. No potom najprv pomaly a neskôr rýchlejšie som išiel z hmotnosťou dole. Až nakoniec po závode som mal 85 kg. Toľko som nemal asi od svojich sedemnástich rokov.
Táto strata hmotnosti mala za následok presne to, čo som predpokladal. Začal som spomaľovať. Ale to spomaľovanie nebolo také radikálne ako v roku 2005. Stále som dokázal udržať svojich 111 kôl. Musel som síce ostávať dlhšie, ale dalo sa to. Snažil som sa chodiť spať o pol jednej. Vtedy mi ostávalo päť hodín spánku, a to stačilo môjmu telu na akú - takú regeneráciu. No strata rýchlosti mala za následok, že som musel ostávať na trati dlhšie a tak sa skracoval aj spánok. Vedel som, že príde deň, keď nebudem dosť rýchly na to, aby som urobil 111 kôl, aj keď budem behať až do poslednej minúty do polnoci. Ale ako týždne plynuli ten deň neprichádzal a ja som bol naozaj prekvapený, že dokážem tak dlho behávať skoro 100 km denne. No nakoniec ten deň prišiel, aj keď oveľa neskôr ako som očakával. Bol to 37. deň. Takže som musel upraviť svoj cieľ. Vedel som, že 51 dní je pri mojej rýchlosti nereálnych, ale pokiaľ dokážem behať 103 kôl po zvyšok závodu, tak by som to mohol dobehnúť za 52 dní. Toto bol teraz môj cieľ, na ktorý som sústredil všetko svoje úsilie.
Tie posledné dva týždne boli naozaj ťažké. Behával som až do poslednej minúty dňa, a k tomu si pripočítajte už zabehnutú vzdialenosť a celkový deficit spánku... Ale toto ma vždy fascinovalo na extrémnych športoch. To hľadanie hraníc ľudských možností. Počas týchto závodov som však zistil jednu vec, že každý jeden z nás má v sebe schopnosti, o akých sa nám ani nesnívalo. Keby mi niekto pred trinástimi rokmi povedal, že bude zo mňa bežec, tak ho asi vysmejem. Ja, ktorý som na základnej škole končil vždy na závode na 1500 metrov ako posledný... Časť mojich schopností mi pomohla odhaliť meditácia a Sri Chinmoy. Keby nebolo Sri Chinmoya, tak ešte stále by som sedával od rána do noci pri pive a fajčil krabičku cigariet denne. Ale podarilo sa mi z tohto začarovaného kruhu vyslobodiť. Teraz viem, že tieto schopnosti som mal vždy, len boli ukryté hlboko vo vnútri.
Tento rok som mal šťastie na to, že sa mi vyhýbali zranenia. Je možné, že to bolo aj trochu počasím. Oproti minulému roku nám viac dní pršalo. Mali sme niekoľko dní, keď pršalo od rána až do noci. Dokonca nás raz zachytil okraj tornáda, ktoré naplno udrelo niekde pri New Jersey.
Pokiaľ behávate, tak to poznáte. Mokré nohy znamenajú otlaky. Tento problém sa na začiatku nevyhol ani mne. Na 17. deň, po jednom z tých celodenných lejakov, som dostal nepríjemný otlak na spodnej časti chodidla priamo na mieste, na ktoré musíte pri každom kroku stúpiť. Takže som si užil niekoľko bolestivých dní, ale nakoniec ako každý iný otlak, zmizol aj tento.
Ako aj minulý rok, tak aj tento som mal problémy s bežeckými topánkami. Za tie roky, čo behávam viacdenné závody, sa mi najviac osvedčila značka Asics. Tento rok sa mi podarilo pred závodom kúpiť 3 páry modelu GT2200 a jeden pár GT2100. Používam americkú veľkosť 13 a šírku 4E (tzn. tie najširšie). Nanešťastie sa mi viac nepodarilo zohnať tento model v požadovanej veľkosti a šírke. A tak som musel skúsiť iný. Skúsil som Asics Evolution a bol som s nimi veľmi spokojný. Sú trochu ťažšie, ale to pri mojej hmotnosti nehralo až takú rolu, ale hlavne ich podrážka vydržala dlhšie ako u hociktorých iných, ktoré som používal predtým. Jeden pár mi vydržal na 6-7 dní, u modelu GT2200 to bolo maximálne 5 a u modelu GT2100 dokonca len 2 dni! Ich jediná nevýhoda bola, že boli o 20$ dolárov drahšie ako GT2200. Asics Evolution sa mi nepodarilo kúpiť lacnejšie ako za 95$. Nakoniec som ich zodral 6 párov. Takže na betóne tohto okruhu ostali podrážky desiatich párov mojich tenisiek. Viac ako 25 000,- Sk.
Keď však spomínam, že sme mali viac daždivých dní to neznamená, že sme si neužili typicky letné newyorské počasie. Teda horúco a vlhko. Niekoľko horúcich dní bolo aj v priebehu závodu, ale to najhoršie nás čakalo na konci. Posledný týždeň, keď som už musel zrušiť aj svoju jedinú prestávku cez deň, sa začalo rýchlo otepľovať. Až prišiel môj posledný 52. deň. Vonku bolo 40 °C v tieni, vlhkosť na 80 %. A mňa čakalo ešte 92 kôl, 50 míľ alebo niečo cez 80 km. Toto bol najťažší deň celého závodu. Počas tej najhorúcejšej časti dňa, medzi druhou a štvrtou, som všetko vnímal ako cez hmlu. Toto bol asi deň, keď som sa najviac priblížil k hraniciam svojich schopností. Ale čím viac je vaše telo znecitlivené od únavy a bolesti k okoliu, tým je akoby viac citlivé vaše vnútro, k duchovným dimenziám. To, čo mi dal tento deň vnútorne, úplne vynahradilo všetko to utrpenie a bolesť.
A potom 1. augusta 2006, po 51 dňoch 16 hodinách 22 minútach a 54 sekundách som prekročil hranicu 3100 míľ. O 7 dní a 20 hodín rýchlejšie ako pred rokom.
Druhý deň ráno som ešte prišiel dokončiť tých 11 km, ktoré mi chýbali do 5000 km. A potom, naraz, bez varovania sa únava všetkých tých dní prevalila. Zrazu som sa cítil unavený ako asi ešte nikdy v živote. Na najbližší týždeň som sa zmenil na kojenca. Nedokázal som ostať bdelý dlhšie ako dve hodiny a vstával som vlastne iba na to, aby som sa najedol.
Tak toľko o mne. A teraz by som mal niečo napísať o ostatných. Aj tento rok okrem mňa štartovali ďalší dvaja Slováci. Trnavčan Pranab Vladovič skončil minulý rok najlepšie z nás troch. Niekedy v polovici závodu mal vážne problémy z chodidlami. Nechty na veľkých prstoch oboch nôh sa mu nešťastne zarezali do prstov a rany sa mu nebezpečne zapálili. Privolaný ortopéd mu dal na výber. Alebo si prsty nechá hneď operovať, aby mu odstránili časť nechta alebo mu do mesiaca budú musieť amputovať oba prsty. Pranab si vybral prvú možnosť. Jedno poobedie sa vybral do nemocnice, kde pod lokálnou anestéziou odstránili časť nechtov, o štyri hodiny bol späť a behal ďalej. Pranab svojimi výkonmi milo prekvapil všetkých a nakoniec skončil na fantastickom 5. mieste z časom 47 dní 13:43:30, o skoro 7 dní rýchlejšie ako v roku 2005, čím sa zaradil na 6. miesto vo svetových tabuľkách v 3100 míľovom behu. Ananda-Lahari Zuščín z Kysaku, tento rok šokoval všetkých svojimi šprintérskymi záchvatmi. Dokonca aj v polovici závodu dokázal zabehnúť kilometer pod 4:30. Raz sa dokonca stalo, že mu nechceli započítať kolo, pretože tvrdili, že ho nemohol zabehnúť tak rýchlo. Nakoniec skončil na výbornom 7. mieste s časom 49 dní 14:25:37, o 8 dní a 21 hodín lepšie ako minulý rok.
A samozrejme musím spomenúť Madhuprana a Asprihanala. Asprihanal skončil na druhom mieste vo fantastickom čase 43 dní 15:49:33. Tento mladý „lietajúci“ Fín má teraz na svojom konte 3 víťazstvá a 3 druhé miesta na tomto závode. Madhupran nakoniec prekonal svoj vlastný svetový rekord o 29 hodín 7 minút a 34 sekúnd. Nový svetový rekord má teraz hodnotu 41 dní 8:16:29 . Madhupran ma fascinoval svojou rýchlosťou a nasadením. Behal od prvej minúty dňa, až do tej úplne poslednej. Nikdy nemával cez deň prestávky!
A nakoniec tá najlepšia. Suprabha Beckjord. Je jedinou ženou, ktorá kedy bežala tento závod a jediným človekom, ktorý zabehol všetkých 10 ročníkov. Suprabha na tomto malinkom okruhu za 11 rokov (keďže bežala aj 2700 míľový závod, ktorý predchádzal tomuto) nabehala 33 700 míľ alebo 54 235 km!
Vysokú úroveň tohoročného závodu ukazuje aj to, že prví desiati bežci si zlepšili
svoje osobné rekordy.
10. ročník Self Trancendence 3100 míľového behu skončil. 11. ročník štartuje za 8 mesiacov. Tento beh už zmenil môj život. Čo nové prinesie ďalší jeho ročník do môjho života? Neviem. Ale už sa na to teším.
10. Self-Transcendence 3100 Mile Race
1. Madhupran Wolfgang Schwerk, GER, 41 dní 08:16:29 WR
2. Asprihanal Aalto, FIN, 43 dní 15:49:33
3. Ayodjan Srdjan Stojanovich, YUG, 44 dní 13:32:04
4. Hans-Jurgen Schlotter, GER, 47 dní 04:10:25
5. Pranab Vladovič, SVK, 47 dní 13:43:30
6. Smarana Puntigam, AUT, 48 dní 13:38:48
7. Ananda-Lahari Zuscin, SVK, 49 dní 14:25:37
8. Diganta Rainald Pobitzer, AUT, 50 dní 11:52:27
9. Sopan Tsvetan Tsekov, BUL, 50 dní 13:48:57
10. Prānjal Martin Milovník, SVK, 51 dní 16:22:54
11. Stutisheel Lebedyev, UKR, 54 dní 04:24:41
12. Rathin Boulton, AUS, 57 dní 06:33:30
13. Abichal Watkins, Wales, 58 dní 16:22:04
14. Suprabha Beckjord, USA, 60 dní 04:35:24
Kuranga Peel, AUT, vzdal
Viac o 3100 míľovom behu na www.srichinmoyraces.org/3100/ .
Prānjal Milovník